Páter Sebastian Kneipp a jeho studená voda

22.3.2009
8591 zobrazení

17. mája 2006 by sa páter Sebastian Kneipp dožil 185tich rokov. V kruhoch priaznivcov alternatívnej medicíny jeho meno iste nie je neznáme.

Gorimír na pamiatku priekopníka
 
 Každý si tohto bavorského kňaza ihneď spojí s liečbou obyčajnou, čerstvou vodou. Zvlášť tí, ktorí...
zdroj: Google.com

Gorimír na pamiatku priekopníka

Každý si tohto bavorského kňaza ihneď spojí s liečbou obyčajnou, čerstvou vodou. Zvlášť tí, ktorí majú záľubu v prehŕňaní sa starými receptami, dôverne poznajú jeho najznámejšie praktiky. Presnejšie povedané, procedúry, ktoré zaviedol on a jeho súčasníci či predchodcovia, ako napríklad Vincenz Priessnitz alebo Johann Siegmund Hahn alebo Ferdinand Christian Oertel. Na území bývalého Československa bol totiž populárny najmä za prvej republiky. Neskôr, na rozdiel od Rakúska a Nemecka, upadli jeho názory a procedúry do „historického zabudnutia", inak povedané, medzi staré rárohy. Nie však celkom. Niektoré z jednoduchších postupov sa stali bežnou súčasťou balneológie (kúpeľníctva) a otužovania ako športovo-zdravotného systému.

Kto bol Sebastian Kneipp?

Sebastian Kneipp (17. mája 1821 - 17. júna 1897) pochádzal z rodiny chudobného švábskeho tkáča ľanového textilu. Kvôli pomerom, v ktorých vyrastal, nebolo pre mladého Sebastiana ľahké realizovať svoju túžbu stať sa kňazom. Na gymnázium v bavorskom Dillingene na Dunaji sa dostal až vo veku 23 rokov. No už krátko na to, v roku 1845, sa zdalo, že jeho plány študovať zmarí ťažká pľúcna choroba, ktorá u neho prepukla. Na základe dobových správ a Kneippovho vlastného životopisu mnohí usudzujú, že mohlo ísť o tuberkulózu. Jeho patrón a dobrodinec (dnes by sme povedali „sponzor") ho odporučil k známemu vojenskému lekárovi, no ten však mladému mužovi nedokázal pomôcť. Kneipp však neprepadol beznádeji. Doslova sa zaťal a odhodlane, aj napriek ťažkým zdravotným problémom, študoval. Železnou vôľou vyburcoval všetky telesné rezervy, aby mohol navštevovať kňazský seminár v Dillingen a neskôr mníchovskú univerzitu.

V roku 1849, po necelom roku štúdií na Dillingenskom seminári, ho znova začal trápiť kašeľ, pri ktorom vykašliaval krv. Raz pri návšteve tamojšej štátnej knižnice listujúc v katalógu našiel knižočku „Zázračná liečivá sila vody" od J. S. Hahna. Knižku vydal v roku 1831 gymnaziálny profesor a nadšený propagátor vodoliečby F. Ch. Oertel. Povzbudený riadkami tejto knižky sa mladý Kneipp rozhodol, že sa skúsi vyliečiť sám. Neďaleko miesta, kde študoval, tiekol Dunaj. V jeho chladnej vode začal každý deň vykonávať polovičné kúpele, spočiatku však vydržal len niekoľko sekúnd. Okrem toho, každú noc tajne odchádzal z kňazského seminára, aby sa mohol polievať studenou vodou z mestskej fontány. Používal na to obyčajnú záhradnícku krhlu. Navštevoval aj mníchovský „Spolok priateľov vody", ktorého založenie inicioval Oertel.

Nebol však príliš nadšený nadmerným pitím vody, ktoré sa tam praktizovalo. No jeho samoliečba v ľadovej vode zabrala a v roku 1852 šťastne prešiel okrem absolventských skúšok aj zdravotnou prehliadkou. Jeho kolega zo štúdií, istý Langmeyer, však kontrolou neprešiel. Stal sa tak Kneippovým prvým pacientom a po určitom čase liečby sa natoľko uzdravil, že obstál aj pred prísnym okom komisie. Sebastian takto neskôr pomohol aj viacerým ďalším spolužiakom. Treba totiž zdôrazniť, že v 19. storočí bola práca kňaza omnoho namáhavejšia, než je dnes. Kým sa dnes kňaz v prípade potreby dovezie k chorému alebo k človeku v núdzi autom, v tom čase sa všade chodilo peši alebo (ak sa dalo), tak na povoze. Navyše kňaz často nahrádzal lekára, učiteľa a osvetového a sociálneho pracovníka, a to hneď vo viacerých obciach, ktoré spadali pod jeho farnosť. Preto boli na kňazov kladené vysoké požiadavky, a to aj zdravotné.

Jeho skúsenosti s vlastným uzdravením a s pomocou spolužiakom ho motivovali k tomu, aby sa pokúsil pomáhať aj ďalším chorým ľuďom. Rýchlo mu to prinieslo prvé úspechy, ale aj problémy s úradmi. Lekári ho totiž obvinili z mastičkárstva. Kňaz sa však nevzdával a pracoval ďalej. Snažil sa dostať na svoju stranu aj niektorých lekárov, ale o tom si povieme neskôr. Svojím pacientom sa venoval popri kňazskej práci. Snažil sa pomáhať aj ľuďom s nákazlivými chorobami, ktorých sa dovtedy mnohí štítili.

Tým si vyslúžil prezývku „Cholera-kaplán".

Pri pokusoch vyliečiť ľudí trpiacich cholerou používal teplé obklady. Jeho liečiteľské pokusy sa stretli nielen s nevôľou, ale aj s obvineniami na súde. Konkrétne ho udal lekárnik z mestečka, v ktorom slúžil ako kaplán, za „nekalú konkurenciu a marenie živnosti". Kaplán Kneipp sa však bránil slovami, že predsa sa snaží pomôcť ľuďom, ktorých už roky liečili bez úspechu lekári aj lekárnici a ktorí si už nemôžu dovoliť platiť lekára. V tom istom roku 1854 vypukla v Mníchove epidémia cholery, ktorá sa rozšírila do celého horného Bavorska a Švábska a pri ktorej zomrel aj Kneippov otec. Keď sa cholera objavila aj v mestečku, kde Kneipp pôsobil, snažil sa aj napriek úradnému zákazu liečiť a podľa historických dokumentov pomohol štyridsiatim dvom chorým.

Prinieslo mu to na jednej strane uznanie, na druhej problémy, tak ho generálny vikár preložil do Augsburgu a neskôr sa stal spovedným otcom v kláštore dominikánok v bavorskom mestečku Wörishofen. Tam sa naplno rozbehla jeho liečiteľská činnosť.

Kneipp o svojom liečení nemlčal, práve naopak. Písal a prednášal, pričom prepisy jeho prednášok tiež vychádzali tlačou. Jeho najznámejšia publikácia je brožúra „Moja liečba vodou" (Meine Wasser-Kur), ktorá už v roku 1894 dosiahla 50 vydaní. V týchto textoch zmieňoval len málo svojich predchodcov, a to aj napriek tomu, že liečba vodou sa používala odpradávna a aj v jeho dobe bola v Nemecku pomerne rozšírená. Z predchodcov spravidla spomínal len už zmieneného Hahna, Priessnitza a Ch. W. Hufelanda. Najviac sa však spoliehal na vlastnú skúsenosť a experimenty s vodoliečbou a inými liečebnými postupmi (napr. s liečením bylinkami). Vo svojej autobiografii napísal:

„Najviac som sa naučil zo školy skúseností a len málo z kníh, lebo len málo kníh som prečítal okrem toho drobného spisku, ktorý som už zmienil [má na mysli Hahnovu knihu o vodoliečbe, pozn. AGM]." (KNEIPP 1949: 24)

Ako aj mnohí iní prírodní liečitelia, aj on sa považoval za empirika, no od mnohých iných sa odlišoval tým, že svojmu pôsobeniu nepripisoval význam akéhosi božského poslania. Do konca života žil ako veľmi zbožný človek, ktorý sa nepovažoval za vyvoleného k liečiteľskému poslaniu, ale všetky svoje snahy podriadil práci duchovného pastiera. V roku 1891 o tom napísal:

„Nie som odborník ani lekár, ani som nikdy neštudoval medicínu. Nehľadal som a nerobil som nič iné než to, k čomu ma doviedla moja vlastná núdza a súcit s trpiacimi. Nepovažujem sa za objaviteľa vodoliečby, však voda sa ako liečivý prostriedok používa tisícročia. (...) K tejto činnosti popri mojej práci dušpastiera ma doviedol súcit s druhými ľuďmi." (KNEIPP 1891: 2)

Ako sme už povedali, Kneipp, podobne, ako pred ním Priessnitz, mal mnohé strety s úradmi. Formujúca sa vedecká medicína považovala jeho pokusy liečiť vodou za fušerstvo a šarlatánstvo. No možno aj kvôli pokojnejšiemu vystupovaniu bola jeho situácia podstatne lepšia než Priessnitzova. Kým jeho predchodca sa netajil nepriateľským postojom k lekárom a medicíne („Chodili si ku mne len potvrdiť svoje predsudky!"), Kneipp sa snažil s lekármi aj aktívne spolupracovať. Tí lekári, ktorí sa však na takúto spoluprácu dali, sa čoskoro stali terčom kritiky od svojich kolegov. Ku koncu 19. storočia sa však už kritické hlasy držali v určitých medziach, pretože medzičasom vznikli na dvoch nemeckých štátnych univerzitách, v Berlíne a Ulme, prvé katedry vodoliečby a prírodných terapeutických metód.

Typickým predstaviteľom umierneného prúdu medzi lekármi bol Dr. Julian Marcuse (nar. 1862), ktorý v príručke „Technika a metodika hydro- a termoterapie" (1907) o Kneippovej kúre napísal:

„Hoci aj jeho systém obsahuje mnoho chýb a trpí pre laikov typickým nekritickým prístupom, je vhodné ho šíriť a dostať do všeobecného povedomia. A je úlohou vedy oddeliť zrno od pliev a to dobré, čo sa v tom nachádza, uviesť do liečebnej praxe."

V súčasnosti prvky Kneippovej kúry používajú spravidla odborníci na kúpeľníctvo - balneológiu, a to popri množstve iných postupov. Ako každá iná metóda, aj Kneippova kúra má svoje prednosti aj obmedzenia. Toho si do istej miery bol vedomý aj Sebastian Kneipp, preto chcel, aby sa jeho nasledovníci vyhýbali chybám, na ktoré prišiel počas svojho života.

Ešte za jeho života, v roku 1895, vznikla vo Wörishofene Akadémia hydroterapie, ktorá ponúkala ucelené vzdelanie v Kneippovej liečebnej metóde. Po druhej svetovej vojne sa pretransformovala na lekárske centrum ďalšieho vzdelávania „Akadémia Sebastiana Kneippa" pri Kneippovom zväze. Táto inštitúcia ponúka rôzne programy alternatívnej medicíny a podporných zdravotných metód, pričom certifikát programu ďalšieho vzdelávania lekárov v Kneippovej metóde uznáva aj nemecká lekárska komora ako relevantné postgraduálne vzdelanie.

Náčrt Kneippovej metódy

No a ako vyzerá Kneippova kúra? Nie je možné podrobne opisovať jednotlivé postupy alebo vysvetľovať základné princípy, ale záujemca nájde všetky potrebné informácie na internete alebo v dostupnej literatúre. Podrobnejšie oboznámenie sa s Kneippovými postupmi však pravdepodobne bude vyžadovať prinajmenšom dôkladné zvládnutie nemeckého jazyka. Skúsme si však priblížiť jeho prístup aspoň z diaľky, hoci aj za cenu nepresnosti. Kneippova terapia je metódou celostnej liečby. To znamená, že hoci jeho špecialitou sú rôzne sprchy a kúpele, neobmedzuje sa ani zďaleka na používanie vody. Počas 3-4-týždenných pobytov v kneippovských liečebných centrách absolvujú teda pacienti rôzne vodoliečebné procedúry, no dôležitý je aj ďalší program. Okrem hydroterapie je významným prvkom úprava stravy.

K strave píše:

„Musíme zdôrazniť, že čo sa týka stravy, moje základné pravidlo znie: Suchá, jednoduchá, výživná, nie príliš fajnová (orig. verkünstelte) alebo ostrým korením znehodnotená domáca strava a nefalšovaný, čistý nápoj, ktorý nám náš milý Pán Boh daruje v každom prameni, oboje len v skromnom množstve, to je pre ľudské telo to najlepšie a najosožnejšie. (Nie som puritán a rád dovolím pohár vína alebo piva, v žiadnom prípade však tomu neprikladám všeobecne obľúbený význam. Ak sa na to pozrieme z medicínskeho pohľadu, pri niektorých chorobách môžu tieto nápoje občas zohrávať dôležitú rolu. U zdravého človeka však prikladám väčší význam ovociu.)" (KNEIPP 1894)

V zásade ide o to, aby sa potraviny používali podľa možnosti v čo najmenej zmenenom (resp. v čo najprirodzenejšom) stave. V dobách Sebastiana Kneippa šlo napríklad o „čierny" chlieb (dnes celozrnný, nie taký, ktorý kvôli tmavej farbe dofarbujú karamelom), o zeleninu, ovocie, domáce maslo a syry apod. V prípade potreby sa strava dopĺňa liečivými bylinkami.

Ďalšou súčasťou liečby bola terapia pohybom. S tým súvisia jeho odporúčania týkajúce sa odevu. Odev mal byť voľný, v žiadnom prípade nemal telo sťahovať a obmedzovať v pohybe. Nepredpisuje konkrétne cvičenia, to necháva skôr na možnostiach jednotlivých ľudí. Čo však odporúča, je chôdza a beh naboso, a to v tom najrôznejšom teréne. Typickým pre Kneippa je však chôdza v orosenej tráve (či mokrej po daždi, to považuje za rovnako účinné), po mokrom štrku, po čerstvo napadanom snehu, v studenej vode (napríklad po dne potôčika). Tieto procedúry má človek vykonávať podľa toho, ako sa cíti, ale približne štvrť až tri štvrte hodiny. Po takejto prechádzke si má človek umyť nohy pod tečúcou vodou a obuť si suché podkolienky. Potom sa má ešte (už do suchého oblečený a obutý) poprechádzať po normálnej cestičke, spočiatku rýchlejšie, aby sa mu nohy rýchlo prehriali.

Samozrejme, doby týchto cvičení treba prispôsobiť podmienkam. Chôdza v snehu by nemala trvať viac než 3-4 minúty (kamarát síce beháva bosý po snehu aj vyše pol hodiny, ale on takto trénuje už niekoľko rokov systematicky). Potom sa tiež treba zohriať rýchlou chôdzou v hrubých podkolienkach a rýchlo do tepla.

Poslednou, no veľmi dôležitou súčasťou Kneippovej kúry je „liečba poriadkom". To znamená, že človek si má postupne osvojiť pravidelný životný rytmus, keď si zadelí čas vedome a tak, aby bol jeho životný štýl vyvážený. Ťažko sa to opisuje, ale v podstate je každému jasné, čo sa tým myslí. Rovnováha práce a odpočinku, sedenia a pohybu...

Niekoho možno budú zaujímať ďalšie Kneippove vodoliečebné postupy. Spomenieme si ich len veľmi stručne. Polovičný kúpeľ je taký, pri ktorom je telo ponorené do vody len približne do výšky pupka. Človek môže takto vo vode stáť, kľačať alebo sedieť, pričom má takto človek zotrvať od pár sekúnd do niekoľkých minút. Ako aj pri väčšine Kneippových procedúr, aj tu sa používa studená voda. Inou procedúrou je oblievanie (8-10 opakovaní); to sa môže použiť na prakticky ľubovoľnú časť tela podľa potreby. Opäť sa používa studená voda. Mohli by sme sa teda opýtať: odporúča Kneipp niekedy aj teplú vodu či paru?

Kneipp používal teplú vodu len výnimočne na obklady; aj tie však spravidla odporúča klásť studené a potom pacienta zabaliť do plachty a deky, aby sa prehrial vlastným teplom. Možno predpokladať, že hlavným Kneippovým nástrojom liečenia je celkové povzbudenie organizmu, aby pracoval účinnejšie. Preto sa pri svojej terapii dosť stráni „hýčkania" teplou vodou. S určitými výhradami však pripúšťa parný kúpeľ, tzv. ruskú saunu (baňu). Považuje ju však za pomerne riskantný podnik a odporúča ju len zdravým ľuďom v perfektnej kondícii. Aj naparovanie (napríklad pri prechladnutí) odporúča len s mierou (nanajvýš 2-3krát do týždňa). A aj po takomto naparovaní odporúča aspoň krátky kúpeľ v studenej vode.

Záver

Liečba vodou je stará azda ako ľudstvo samo. Pritom sa nemyslí liečba na konkrétnych miestach, kde pramení voda zvláštneho zloženia. Sebastian Kneipp bol jedným z tých, ktorí spopularizovali myšlienku, že posilnením organizmu, otužovaním a celkovou harmonizáciou životného štýlu môžeme prospieť svojmu zdraviu, prípadne si to zdravie navrátiť. Samozrejme, to vieme všetci. Mohli by sme ironicky poznamenať, že tento bavorský farár predsa objavil len teplú vodu. Lenže omyl! On objavil studenú!

Literatúra:
JÜTTE, Robert (1996): Geschichte der alternativen Medizin. München: Beck
KNEIPP, Sebastian (1891): Zur Einführung. In: Kneipp-Blätter, I (1891), s. 2
KNEIPP, Sebastian (1949): Mein Leben. (1891 von Kneipp abgefasst und in den Kneipp-Blättern in Fortsetzungen veröffentlicht. Zusammengefaßt von Jos. Metz, Kurat.). Regensburg: Johann von Gott Verlag
KNEIPP, Sebastian (1894): Meine Wasserkur. 49. Aufl.

Mohlo by vás zaujímať

Seminár o gemmoterapii

Gemmoterapia - tinktúry z púčikov rastlín je veľmi dôležitý prvok, ktorý môžeme zahrnúť do našich každodenných životov a preto na...

21.1.2016
2080 zobrazení

Diskusia